Roztomilé, zlaté, nahnevané, uplakané, tvrdohlavé, samostatné, zhovorčivé, plaché, poslušné, neposlušné, hravé, dôveryhodné, šťastné, hysterické, dokážu silno ľúbiť a majú neskutočne veľa energie. Batoľatami nazývame deti vo veku od jedného do troch rokov. V tomto veku sa deti stávajú samostatnejšie a čoraz otvorenejšie voči svetu. Začína sa formovať ich osobnosť (nazývame to aj obdobím vzdoru), a sú schopné takých vecí, ktoré by sme si ani neboli mysleli. Práve toto obdobie opisujem v nasledujúcich riadkoch.

Vzhľadom na to, že som už štyri mesiace každodenne obklopená batoľatami, chcem sa s vami podeliť o moje skúsenosti s nimi. Upozorňujem, že ide prevažne o deti pochádzajúce z usporiadaných rodín, u ktorých nie sú (alebo len v malej miere) rečové, príp. poruchy správania. Deťom vo veku od jedného do troch rokov sa dá naozaj dôverovať. Ak sa nám podarí vytvoriť si s nimi vzťah založený na dôvere, môžeme vidieť radosť v ich očiach počas spoločne prežitých chvíľ. Podelia sa s vami o svoje šťastie aj smútok. Dajú vám pocítiť, ako veľmi vás ľúbia a že vás chcú len pre seba. „Ona je moja maminka“ – hovoria, ak vás uvidia objímať ich bratrancov/ sesternice. „Ona je moja pani učiteľka“ – ak pohladkáte hlavičku iného dieťaťa.
Ak sa hnevajú, tak sa hnevajú úprimne, ak sú smutné, tak sú naozaj smutné. Ešte nie sú schopné skryť svoje city. To sa naučia až od nás počas procesu začleňovania sa do spoločnosti. Aby ochránili seba samých pred psychickou záťažou, dokážu z jedného citu okamžite preskočiť do druhého, ale zároveň sú schopné aj durdiť sa a pol hodinu sedieť a nič nerobiť. Pri prejavovaní nespokojnosti sú tiež vytrvalé. Skrátka, je potrebné naučiť sa veľkej trpezlivosti, ak sme s nimi. Okrem toho nás učia k sebaovládaniu, hlavne ak nás postavia zoči voči svojim prejavom rozladenosti. Koniec koncov neexistuje výchova dieťaťa bez osobného rozvoja rodiča alebo učiteľa. Pokúsme sa v tomto smere byť rozumní a kritickí voči sebe. Sledujme, v akých situáciách kričíme, kedy stratíme hlavu a čo by sme mohli urobiť inak. Podstatné je, aby v živote batoliat prevládali stále rovnaké a jasne stanovené pravidlá. Režim a systematickosť im pomôže v tom, aby sa v ich očiach stal svet predvídateľným, z tohto hľadiska bezpečným miestom. Nestratíme ich lásku preto, že budeme dôslední pri dodržiavaní pravidiel. Ani vtedy nás nebudú ľúbiť menej, ak prestaneme reagovať na ich plač a krik a nedostanú koláč, ak sme presvedčení, že im ho nemáme v tej chvíli dať. V bezpečí sa cítia, ak vedia, že rodičia alebo pani učiteľka im niečo nedajú, pretože určitú vec práve nepotrebujú, alebo využijú príležitosť na to, aby ich nechali prejsť pocitmi frustrácie.

Batoľatá sú tie, ktoré ešte stále veria  mágii a zázrakom. Čakajú na čarovnú vílu, boja sa príšer, veria, že rany sa zahoja ihneď ako ich mamina, ocino, alebo pani učiteľka pofúkajú. V rukách im ožijú kamienky a bábiky, dokážu si vytvoriť vzťah s obľúbenou hračkou. Počas kreslenia alebo akejkoľvek hry im môžeme dať obrovskú slobodu – prostredníctvom vlastného
výberu hračky, výberu dieťaťa, s ktorým sa chcú hrať, výberu osoby, ktorá bude riadiť priebeh hry, výberu farbičky, s ktorou budú kresliť, výberu témy, na ktorú chcú kresliť. Čmáranie a modelovanie z gumy majú tiež svoje pozitíva. Rozvíjajú koordináciu zraku a ruky, jemnú motoriku, pozornosť, trpezlivosť, kreativitu, ponúkajú možnosť pre vyjadrenie ich pocitov a v neposlednom rade predstavujú zdroj šťastia. Deti vedia byť hrdé aj na svoju čmáranicu, pretože cítia, že ju vytvorili svojím srdcom.
Batoľatá sú schopné sústrediť svoju pozornosť aj na dlhší čas na jednu hru, úlohu, činnosť. Podmienkou je, aby ich táto činnosť dostatočne zaujala, aby ich motivovala, prípadne, aby si ju vybrali spontánne. Batoľatá sa vo veľkej miere usilujú byť samostatné. Nemôžu sa ubrániť tomu, aby vyskúšali všetko nové, najmä ak ich k tomu povzbudzujeme. Dôležité, aby cítili, že im veríme a aby sme sa my zmierili so skutočnosťou, že nás už v mnohých veciach nepotrebujú. Najväčšiu radosť mi urobilo,  keď sme sa v materskej škole naučili jesť ako skupina. Dnes si už sami rozdelia taniere a príbory, pomôžu ich aj pozbierať. Tak ako my dospelí, aj deti sú rôzne. Jeden chlapček sa zdal byť dlho stratený a nešikovný, ale sa naučil sám si obliecť nohavice,  obuť si topánky, zahodiť svoju plienku do koša a ďalšie veci. Chce to trpezlivosť. Koľkokrát majú prezuvky na nohách naopak. Nevadí, to nie je podstatné. Najdôležitejšie je vidieť v ich očiach radosť, hrdosť na to, koľko nových vecí dokážu sami.

Deti vo veku od jedného do troch rokov sú tiež schopné orientovať sa v čase, ale iným spôsobom ako my. Dôležité pre nich je vedieť, čo bude kedy nasledovať, aby mali čas pripraviť sa. Ak sa deti hlboko ponoria do nejakej hry, vopred ich musíme upozorniť, že onedlho bude čas na odkladanie hračiek a na obed. Takýmto spôsobom berieme ohľad na ich potreby. V tomto konkrétnom prípade ide o nevyhnutnosť včas ukončiť hru a upratať hračky. Deti spolupracujú lepšie, ak vedia, prečo je
potrebné hru ukončiť. Batoľatá, ako aj väčšina starších detí, žijú najmä pre dnešok. Dokážu si užiť chvíľu a upriamiť svoju pozornosť len nato, čo práve robia. Milujem sledovať skupinku batoliat pri spoločnom hraní. Ako náramne si vedia užiť hru, smiať sa a tešiť! A toto by sme sa mali od nich naučiť. Pri spoločnom učení sa, je otázne, či začnú hneď recitovať básne alebo spievať pesničky, opakovať cvičenia, prípadne kresliť. Potrebujú čas, nakoľko ich pamäť je ešte mechanická (potrebujú veci veľakrát opakovať) a nerobia to zámerne ani vedome. V tejto oblasti stačí zaviesť pravidelnosť, spievať, recitovať, kresliť a po istom čase sa aj sami do týchto aktivít zapoja. Veľa detí opakuje básničky nie v materskej škole či jasliach, ale doma. Milujú riekanky, ktoré sú spojené s akýmkoľvek pohybom. Počas nich sa môžu vyskákať, vytancovať a vyšantiť.

Dieťa je schopné vycítiť mieru úprimnosti dospelého človeka. Vie, či sa dospelý zapája do hry s radosťou alebo len preto, že musí. Vedia sa vyjadriť a dokážu vyrozprávať svoje zážitky aj napriek tomu, že nie vždy rozumieť ich reči. Porozumieť všetkému ani nie je také podstatné, dôležitá je naša fyzická aj psychická prítomnosť. Vypočuť si, čo rozprávajú, v tom danom momente sa sústrediť len na nich, a poskytnúť im spätnú väzbu. Poznám dievčatko, ktoré často rozpráva o svojich zážitkoch veľmi rýchlo a len tak srší od šťastia. Niekedy z toho celého porozumiem len toľko, že nadobudla veľa zážitkov. Vždy jej to aj
poviem a zároveň zdieľam jej radosť. Porozumieť všetkému a môcť analyzovať nie je základom vzťahu s dieťaťom, ale to áno poskytnúť mu stopercentnú pozornosť. Nesmieme zabúdať ani na to, že kým aktívnu slovnú zásobu trojročných batoliat tvorí cca tisíc slov, pasívnu slovnú zásobu (slová, ktorým síce rozumie, no nepoužíva) tvorí oveľa viac. Preto neobstojí výhovorka, že niečo nedokážem vysvetliť dieťaťu prípadne sa s ním neviem na niečom dohodnúť len preto, že ešte nerozumie dôsledkom
svojich činov.
Uprostred hry už vedia predstierať, že ide naozaj len o hru a macík v skutočnosti nezje jedlo, s ktorým sa oň delí s ním, ale sa len tak tvári. Často napodobňujú nás dospelých. Opakujú po nás slová, prípadne sa správajú presne ako my. Niekedy je naozaj hrozné počuť a vidieť, aké slová používam a ako sa správam keď sa na nich hnevám. Batoľatá sa síce zo začiatku ešte hrajú samé, no už po boku iných detí. Neskôr sa naučia hrať hry spoločne a zakúsia aké to je spolupracovať. Zaujímavé je pozorovať, ako si vedia podeliť roly a dohodnúť sa na podmienkach hry, pričom riešenie konfliktov môžeme nechať na nich, kým sa situácia nevyhrotí.

Batoľatá často hovoria „nie“. Zo začiatku používajú toto slovko ako pokus o prejav svojej vôle. Dávajú nám tým pocítiť, že už sa s maminkou nestotožňujú. Cítia sa byť samostatné a schopné ovplyvňovať svoje okolie, sú schopné ovládať reakcie ľudí. Robia pokusy, experimenty spojené s vyjadrovaním svojej vôle. Testujú pravidlá, skúšajú ako ďaleko sú hranice. Hlavnou pointou tzv. obdobia vzdoru sú presne tieto charakteristiky. Ako som už vyššie spomínala, v živote detí musia byť nastolené pravidlá spolu aj s denným rozvrhom. Vďaka tomu sa budú cítiť bezpečne. Vedia, že nastanú situácie, kedy rodič alebo pani učiteľka rozhodnú v ich mene. Pre nich by ešte tieto rozhodnutia priniesli priveľa zodpovednosti. Medzi otázky, o ktorých nerozhodnú deti, patria napr. ako pravidelne budú navštevovať jasle, kedy je pre nich potrebný odpočinok, ako sa obliecť ak je vonku tridsať stupňov a pod. Pokiaľ dieťaťu neurčíme pravidlá my, deti si ich vyžiadajú samé. K dispozícii majú mnoho prostriedkov: mrnčanie, krik a plač pre každú maličkosť, neposlušnosť, bitku, hádzanie hračiek a pod. Znova pripomínam dôležitosť pravidiel a vyvodzovania dôsledkov. Bez nich je svet batoliat plný chaosu a nepredvídateľnosti. V takomto svete sa nemôžu cítiť bezpečne, ani byť chránené a milované. V tomto veku sa v ich správaní začína objavovať agresivita, ako aj žiarlivosť a rivalita. Pri premýšľaní nad tzv. obdobím vzdoru vezmime do úvahy všetky tieto faktory. Správajme sa k batoľatám s láskou a trpezlivosťou. Pokúsme sa sústrediť na osobitosti tohto obdobia. Pochopiť dieťa a jeho nároky vyžaduje nesmierne veľa náročnej práce, ale verte, že sa to oplatí.

Dovoľme byť našim batoľatám, aby boli samostatné. Vďaka tomu môžu prísť k mnohým úspešným zážitkom. Pocit úspechu následne posilní ich vieru vo vlastné schopnosti. Prirodzene dôjde k vytváraniu silnej sebadôvery, ktorá je základným pilierom duševnej vyrovnanosti. Staňme sa ich oporou, ak nás potrebujú, avšak pamätajme, že ľútosťou im nepomôžeme. Vyvodzovanie dôsledkov a vymedzenie pravidiel zvyšuje ich vnútorný pocit bezpečnosti a neznamená stratu ich lásky a dôvery. Práve naopak, napomáha k ich zintenzívneniu. Otvorme sa a buďme na sto percent prítomní. Užívajme si jedinečné okamihy s našimi batoľatami.

Pôvodný článok  je v maďarskom jazyku, autorkou je Silvia Érseková,  preložila Noémi Kalmár, článok sme uverejnili po korektúre.

The following two tabs change content below.
Silvia Érseková

Silvia Érseková

Detská sychologička, hrová terapeutka, autorka projektu Na káve so psychologičkou.Svoje štúdium psychológie ukončila v roku 2010 na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Svoje skúsenosti získavala v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Nových Zámkoch, neskôr v Bratislave, a v Plamienok n. o. ako dobrovoľníčka. Jej snom bolo zúčastniť sa výcviku v Terapii hrou, ktorý sa jej splnil pred rokom. Naďalej spolupracuje s Inštitútom Terapie Hrou. Momentálne vedie projekt Na káve so psychologičkou, ktorého zámerom je priniesť psychológiu medzi ľudí, odbúravať mýty a predsudky a zameriavať pozornosť na predchádzanie problémov. Okrem psychológie buduje svoju sieť e-shopov v spolupráci s jednou špičkovou anti-agingovou spoločnosťou. Už odmalička snívala o tom, že bude ľuďom pomáhať, teraz má na to všetky nástroje.
Silvia Érseková

Latest posts by Silvia Érseková (see all)