Jeden zo stereotypov, ktorý prevláda v majoritnej spoločnosti voči Rómom je názor, že Rómovia nechcú byť vzdelaní a nevážia si vzdelanie. V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že rómska komunita je rôznorodá a nie jednoliata. Veď v 16. a 17. storočí kováči a hudobníci dostali povolenie usadiť sa a ich práca bola spôsobom určitej integrácie. Ak by ostali na úrovni kočovných Rómov, ako by z ich potomkov vyrástli slávni muzikanti a vynikajúci umelci? Hudobníkov, ktorí hrali na grófskych dvoroch, nikto nemusel presviedčať o tom, že ich dieťa potrebuje vzdelanie. Aj kováč vedel, že ak jeho syn chce uživiť seba i svoju rodinu, tak musí sa vyučiť kováčskemu remeslu. A vie to aj dnes. Žije v obci alebo dedine spolu s majoritným obyvateľstvom.

Najväčším nepriateľom vzdelania je chudoba. Najvypuklejší problém je v segregovaných osadách, kde žijú sociálne vylúčené skupiny. Tam matka nerozmýšľa nad tým, akú strednú školu vyberie dieťaťu, ale má pred sebou dennodenné existenčné problémy. Dieťa nevie, čo znamená detská izba, písací stôl, knihovnička. Pomer medzi bohatstvom a možnosťou získať vzdelanie odjakživa jestvoval a jestvuje nielen medzi Rómami, ale aj vo väčšinovej spoločnosti. Deti bohatých ľudí mohli v minulosti a aj dnes ísť študovať na najkvalitnejšie školy, pokiaľ na to mali nadanie. Na tému chudoba a vzdelanie si dovolím uviesť vlastný príklad. Moji rodiča boli robotníci, mali sme rodinný dom uprostred obce. Mama pracovala ako robotníčka a otec bol vodič. Boli to milujúci, ale aj prísní rodičia, ktorým záležalo na tom, aby vychovali čestných a pracovitých ľudí. Najmä otec bol prísny. Mala som dvoch súrodencov a pre mojich rodičov bolo veľmi dôležité, aby sme všetci mali minimálne stredoškolské vzdelanie. Priali si, aby sme nemuseli tak ťažko drieť ako oni. Keď sme nezvládali niektoré úlohy, tak vedeli, že starší súrodenec dokáže pomôcť mladšiemu. Mali sme rozdelené povinnosti v domácnosti, ako napr. umyť riad, podlahu, nanosiť vodu zo studne, narúbať a nanosiť drevo, nakŕmiť domácu zver a až po splnení úloh a povinností sme sa mohli ísť hrať. Samozrejme najdôležitejšie bolo pre nás učenie a škola. Na základnej a aj na strednej škole som bola jediná Rómka v triede.

Patrila som medzi lepšie prospievajúcich žiakov, no otec nikdy nebol s mojimi výsledkami spokojný. Vždy mi hovoril, že nestačí sa len učiť ako ostatní. Tvrdil, že ja budem musieť dokázať vždy dvakrát viac ako ostatní, lebo som Rómka. Nerozumela som mu a hnevala som sa neho. Aj keď som mala dobre výsledky v škole, nebola som pochválená, a keď občas áno, tak len veľmi opatrne. To bol otcov spôsob, ako nás pripraviť na život. Dnes tomu veľmi dobre rozumiem.

Dagmar Ferenčíková

Autorka je vychovávateľka v Základnej škole na Biskupickej ul. v Bratislave. Pracovala ako pedagogická asistentka. Je spolupracovníčka občianských združení Proti prúdu (vydavateľ časopisu Nota bene) a Romano Kher- Rómsky dom.
The following two tabs change content below.
minoritykids

minoritykids